fbpx
s

(65)323-678-567
(65)323-678-568
info@photographytheme.com

Pi Fb In Fl

Nomartin.black

Cesta do neznáma

….nastal deň D. 

Zobúdzam sa do dňa, kedy mi odlieta lietadlo na zatiaľ asi najväčšie dobrodružstvo môjho života. Neviem kam idem, ako to tam funguje, no hlavne idem úplne sám. Iba ja a môj fotoaparát a ruksak zaplnený niekoľkými kúskami oblečenia, objektívmi a počítačom. 

Nakoľko som mal pred odchodom veľa práce, nestihol som si naštudovať čo budem robiť, alebo kam pôjdem. O tom, ako sa niekam dostanem ani nehovorím. Samozrejme, základne veci som si ako tak zistil, ale viac menej som si len kúpil letenky (ktoré som nakoniec aj tak pomotal), zabezpečil som si ubytovanie a japan rail pass na cestovanie vlakom. 

Ako vždy sa balím až ráno, aby som mal istotu, že mám všetko. Ale viete ako sa hovorí; „Čo by mi mohlo chýbať?“. A ak by mi aj chýbalo, v takom meste ako je Tokio, si predsa viem kúpiť banalitu akou je napríklad zubná kefka. Dôležité bolo aby som nezabudol fotoaparát, pamäťové karty a nabíjačku k počítaču. To ostatné už je viac menej pre mňa iba bonus. Teda jasné, pas bol pre mňa N.1 (☺).  „Veci zbalene, mám všetko…“ teda, vtedy som si to aspoň myslel. 

Na letisko ma vezie kamarát Adam (@ad_hed). Zapraje mi „drž sa” a ja viem, že teraz už nie je cesty späť. Pravdepodobne to bol tiež posledný človek, ktorý hovoril mojou rečou na najbližšie dva tri týždne. Do odletu mám ešte asi dve hodiny, tak stále rozmýšľam, či mám naozaj všetko a či som nezabudol nič dôležité. Keď prejdem bezpečnostnou kontrolou (kde mi ovšem všetku moju techniku vyhádžu z ruksaku, takže moje systematické ukladanie nemalo žiaden význam), v ruksaku to vyzerá ako po výbuchu. Všetko je nahádzane až ho ledva zavriem a to mám fotoaparát s najväčším objektívom na ramene kvôli váhe príručnej batožiny. Po kontrole si nachádzam sedenie so zástrčkou blízko boardingu a dokončujem ešte prácu, ktorú som – samozrejme –  nestihol spraviť.  ☺ Napríklad aj tento web. 

Hodinka ubehla ani neviem ako a už naskakujem do plného lietadla. Sedím, ako inak, v strede sedačiek, takže ma čaká super let. Takmer 12 hodín do Shanghaja, kde mám 18 hodinový prestup. V lietadle si vypočujem 6x celý môj playlist na Spotify a po 8 hodinách už človek nevie čo by mohol ešte robiť. A to ma ešte čakali ďalšie 3-4 hodinky. 

Pristávame v Shanghaji, kde nemusím čakať na batožinu, keďže mám všetko so sebou. V tom mi príde SMS a ja už viem, na čo som totálne zabudol. Radím ti, keď cestuješ cez celý svet, nikdy na to nezabudni… mám na mysli CESTOVNÉ POISTENIE! Vďaka bohu mám ale O2 a cestovné poistenie sa mi automaticky aktivuje hneď po prekročení našej štátnej hranice. Ak máte O2 aj vy, tak sa nemusíte bať, ak naňho zabudnete rovnako ako sa to v celom tom zhone podarilo mne.

Vyjdem do príletovej haly, kde zamierim k bankomatu aby som si vybral peniaze na taxík a na hotel…. Tu začína zábava. Bankomat ruší všetky karty ktoré mám pri sebe nezávisle od toho, že každá je od inej banky. Super ale čo teraz? Vidím, že ďalší výletník ma rovnaký problém ako ja. Prihovára sa nám miestny čínsky občan, že toto je jediný bankomat na letisku a berie len čínsku banku. Prosim?! Fajn, tak tu asi začína to pravé dobrodružstvo. Pýta sa ma, načo potrebujem peniaze. Odpovedám mu, že potrebujem cash na taxík do hotela. Aká je to náhoda, že má taxík a vie ma zaviezť k bankomatu a následne do hotela? Čo mi iné ostáva ako ísť s ním? Pravda, nič. Tak teda kráčame na parkovisko a počas cesty sa rozprávame. Pýta sa, či som biznisman. Samozrejme odpovedám so smiechom že nie a hrám to na chudáka čo cestuje za posledné drobné. Prichádzame k jeho vodičovi a celkom slušnému autu. Nenastúpim však skôr, ako viem cenu- som predsa zo Slovenska a viem, ako to funguje u nás kedy vystúpite a pokojne zaplatíte 50€ za cestu z letiska do centra BA. Tu sa začína niečo, čo už poznám z videií na YouTube-  ako zjednávaju na Fake marketoch v Číne. Jeho suma začala na 500 Yuanov, z čoho mi doslova zabehlo. Zasmial som sa a hovorím mu jasné „Tak to v žiadnom prípade, ďakujem.“ (Spomenul som si na svoj hotel, ktorý stojí presne 151 Yuanov). Pýta sa že tak koľko dám, (v mysli si predstavujem, ako si prasknem hánky a poviem si, poďme na to!). Strelil som mu sumu že tak 100 yuanov. Z toho zabehlo jemu, prežil jeden infarkt, porodil dve deti a takmer odpadol a povedal, či som blázon a že to vôbec! Zlacňuje na 400. Ja pritvrdzujem na 150. Takto sa motáme asi 5 minút, až sa naše názory o cene zastavia na jeho sume 300 a mojej 200…. V tomto bode som už svoju sumu nebol ochotný viac navýšiť. Jemu sa to prestalo páčiť tak mu hovorím; „Okej, ďakujem. Ak nie 200, tak ahoj.“ (youtube ma predsa niečo naučil 😀 ) Ako odchádzam od auta, prichádza taktika čínskeho zjednávania… „Okej okej tak 200!“ kričí za mnou. Otáčam sa prichádzam k autu, keď znova mení cenu na 230. Zasmejem sa a opäť odchádzam. „Dobre dobre dobre tak 200, 200 to bude!“ zasa za mnou kričí, a ja sa jemne sa usmievam, že som dosiahol svoje. 

Vodič samozrejme nevie trafiť pomaly k hotelu, kde je bankomat, no našťastie ho napokon nájde. Vystupujem a obávam sa o svoj ruksak, ale on ma ubezpečuje, že si ho nemusím brať… V hlave mám scenár, ako som práve niekde v Číne len s foťákom na ramene a bez všetkého. Nakoniec ale celý vytešený a spokojný prichádza k bankomatu za mnou, akoby sme práve pristáli až na mesiaci a spravili sme pri tom nový, svetový rekord. Po zablúdení predsa len prichádzame do hotela a ja platím 200 Yuanov. Pri ubytovaní sa pýtam mladého zamestnanca, či mi môže ráno zavolať taxík, a koľko to asi tak stojí keďže už mi veľa nezostalo. Mladý mi ukazuje na kalkulačke 50, na čom sa iba poriadne zasmejem, keďže som práve zaplatil 4x viac. A mohol som zaplatiť až 10x viac! Na izbu si kupujem nejakú ich wifonku a latte, ktoré ma viac vrecúšok, ako lego pre trojročne deti. 

Čína je veľmi zvláštna krajina, ktorú asi nepochopíte tak ľahko. Vlastne, ani sa ju nesnažte pochopiť a berte to ako to je. Systém tam nieje, čistota občas aj áno, fajčí sa všade- cítite to aj v nefajčiarskej izbe. A mimochodom, toto je moja izba: 

…a moja wifonka 

Ráno mi recepčná zavolá taxík. Pred hotelom ma chce obrúsiť ešte nejaký miestny taxikár, ale hovorím, že mu dám max 80 yaunov, lebo viac ani nemám. Na to sa len smeje a ide preč. Prichádza žltozelené taxi, ktorého šofér nevie ani trocha po anglicky. Samozrejme, že som po skúsenostiach chcel vedieť cenu, no risknem to a som ochotný zaplatiť max 80. Na letisku svieti krásnych 45 Yuanov. Nechávam mu 50 a odlietam z tejto – mne menej obľúbenej krajiny. 

Prilietam na letisko Tokyo Narita. Letisko, ktoré nieje tak blízko k centru Tokia, takže ma ešte čaká cesta na ubytovanie v centre. Po vystúpení z lietadla si potrebujem vybaviť prenosný internet a kartičku na metro, plus rail pass na vlaky. Postupne všetko bezproblémovo vybavím a už teraz si všímam, že tu sú všetci ochotní a snažia sa človeku pomôcť, aj keď nevedia úplne dokonalo po anglicky. 

Z počiatku som mal celkom strach z toho cestovania vlakom či metrom (a to prestupovanie!), ale v Japonsku je všetko dokonalo spracované. Nemáte problém nájsť svoj vlak alebo prestup, aj keď je všade milion ludí. Systém vlakov a metra je tam naozaj premakaný a intuitívny. 

Prichádzam do Tokia, časti UENO, kde mám prvé ubytovanie v kapsulovom hoteli. Prichádzam do hotela a mám celkom obavy ako to bude prebiehať, keďže som v niečom podobnom nikdy nebol. Na recepcii ma hneď upozornia, aby som sa vyzul pred schodíkom k recepcii (pripravte sa, že v Japonsku sa vyzúvajú často a na toaletu máte napríklad zvlášť “prezuvky”). Recepčný mi vysvetľuje všetko možné, no ja som sa stratil asi po tretej vete. Odložím si tenisky do skriniek na obuv a vrátim sa na recepciu, kde mi recepčný podá oblečenie, v ktorom chodia všetci v hoteli.

Veci si teda odložíte v skrinke, od ktorej máte klúčik na ruku ako na plavárni. O kapsulovom hoteli by sa dal napísať samostatný článok, možno ho aj neskôr napíšem. V skratke by som zhrnul toto ubytovanie asi takto:

  • spoločné klasické japonské sprchy – stolička a vedro – Japonci sa sprchujú v sede
  • zadarmo sauna a Onsen, teda japonské kúpele- pred miestnosťou kde je tento “wellnes”, sú skrinky na odloženie veci, keďže ďalej už pokračujete nahý. Zaujímavosťou možno je, že v Japonsku je stále tetovanie na takej zvláštnej hrane. Niekde je akceptované a niekde stále nie. V prípade tohto hotela, boli skrinkách nálepky kde bolo znázornené zákaz tetovania (toto som ale moc nepochopil či bolo tetovanie zakázané všeobecne, alebo tam boli uvedené obrázky tetovaní, kt. sú zakázané/neprípustné). Poväčšine stačí, ak máte tetovanie len schované, no v niektorých verejných kúpeľoch je vstup s tetovaním zakázaný, nakoľko Japonci vnímajú tetovanie inak ako my Európania, ale o tom neskôr. Ja som s mojim tetovaním našťastie problém nemal.
  • miestnosť ktorá slúžila na akýsi odpočinok – boli tu kožené ležadlá, pričom každé malo elektrickú zásuvku a vlastnú menšiu televíziu. 
  • kúpeľňa
  • menšia toaleta 
  • oddelená presklenná miestnosť, ktorá slúžila na prípravu jedla a stravovanie- tu bola mikrovlnka, horúca voda a automat s jedlom a pitím. 
  • hotel mal 3 poschodia

Ja som býval na najnižšom poschodí, čo človeku dá aj celkom zabrať, kým to vyšliape 2-3x hore dole. Na každom poschodí sa nachádzal klasicky automat s nápojmi, toalety a kúpeľňa kde bolo asi 20 umývadiel. Na samotnom kapsulovom poschodí je zakázané telefonovať alebo robiť iný hluk kvôli pohodliu ostatných. 

Moja kapsula sa nachádzala na “poschodí”, teda nie na zemi, ale nad druhou kapsulou. V samotnej kapsule máte televízor, slúchadla, hodinky, budík a elektrickú zásuvku. Tej som dával každý deň poriadne zabrať- aj sa čudujem, že im to tam nevyhorelo. Máte jeden podhlavník a prikrývku. Keď idete spať, jednoducho zhasnete si svetlo a zastriete. 

 

Nie je to úplný luxus, ale matrac je veľmi pohodlný a ráno sa človek nezobudí ako po spánku na skladacej posteli. Do úvahy treba brať že v tejto izbe spí ďalších možno 50 ludí v ostatných kapsuliach, takže ich aj počujete ☺ (chrápať, hýbať sa atď), takže to nie je asi pre človeka, ktorému vadí aj svetielko na routri a zvuk hmyzu. 

Ak chcete cestovať lacno a spoznávať krajinu a nie kysnúť v hoteloch, tak vrelo odporúčam. V týchto hoteloch sa poväčšine aj tak iba vyspíte a idete von. 

Toto by bolo asi všetko na prvý článok o tom, ako som nastúpil na lietadlo na Schwechate a zhasol svetlo vo svojej kapsuli v centre Tokia.

Lacné letenky som kúpil cezhttp://bit.ly/2y1ODBW

Hotel v Shanghai –  Home Inn : https://booki.ng/2JJyOnZ

Hotel v Tokio – UENO – https://booki.ng/2JulFA7

O2 Cestovné poistenie – http://bit.ly/2LHRn9p

 

 

 

Galéria z prvého dňa v uliciach

 

Comments

  • milan gbelec

    June 20, 2018

    a kedy bude pokracovanie gejshe maika atd ?

Post a Comment